Feministická etika starostlivosti ako východisko pre starostlivé skúmanie starostlivosti

Adriana Jesenková

Feminizmus a skúsenosť žien so starostlivosťou

1.
Keď som v rokoch 2010 až 2011 ako feministická výskumníčka hľadala spôsob, ako najlepšie uchopiť skúsenosť získanú pri rozhovoroch s učiteľkami a učiteľmi stredných odborných škôl,[2] uvedomila som si, že kľúčovým prvkom, ktorý potrebujem správne uchopiť a umiestniť v pojmovej mape skúmanej reality, je starostlivosť. V tom čase mi pomohli texty Iris M. Young, týkajúce sa foriem štrukturálnej nespravodlivosti.[3] Jej koncept som aplikovala na zistenia z nášho výskumu a vznikol text o marginalizácii starostlivosti v učiteľskej profesii na Slovensku.[4] Téma starostlivosti ma už potom neopustila, pretože som ju vďaka textom z feministickej etiky starostlivosti, na ktoré ma odkázali texty feministických teoretičiek kritickej teórie I.M. Young a N. Fraser,[5] videla všade – stala som sa na ňu priam senzitívnou. Ich štúdium mi umožnilo zrozumiteľnejšie reflektovať aj moje osobné skúsenosti so starostlivosťou: v rôznych vzťahoch, v rôznych druhoch aktivít a oblastiach môjho osobného a sociálneho života – ako matky, dcéry, ženy, učiteľky, občianky.

2.
Stretla som sa aj s rozporuplnými reakciami na moje nadšenie vo vzťahu k etike starostlivosti, ktoré sa spájali s pochybnosťami o jej potenciáli byť východiskom pre feministický výskum, a to pre jej domnelý konzervativizmus, parochializmus, tribalizmus a spätosť so ženskou morálkou. O to väčšia bola pre mňa výzva porozumieť tomu, čo vlastne etika starostlivosti je a čo mi umožňuje povedať o mojich vlastných skúsenostiach so starostlivosťou v rôznych podobách. Moja druhá, o nič menej významná motivácia spočívala v snahe zistiť, aké nástroje na porozumenie a transformáciu môjho sociálneho prostredia a mojej reality k jej spravodlivejšej verzii mi poskytuje. Čo môže etika starostlivosti povedať k zneviditeľňovaniu starostlivosti ako ženskej práce, k jej podceňovaniu a znevažovaniu, k nerovnosti a nespravodlivosti, ktoré sú súčasťou našich osobných aj verejných životov najmä v súvislosti so starostlivosťou?

3.
Otázky, ako teoreticky uchopiť niečo, čo je natoľko prítomné v našej každodennosti, až sa to stáva neviditeľným, čo je natoľko samozrejmé, až sa zdá, že nie je čo opísať a vysvetliť, ma pri skúmaní starostlivosti sprevádzajú neustále. Jednak je tu starý známy problém: ako teoreticky reflektovať to, čo žijeme a zakúšame, a tiež to, čo žijú a zakúšajú iní a iné? Zdanlivo by to nemalo byť zložité, keďže s tým mám(e) neustálu bezprostrednú skúsenosť, na druhej strane je zrejmé, že naša skúsenosť je neustále formovaná každou našou/ mojou reflexiou, a teda v tomto prípade aj poznatkami a ideami z priestoru etiky starostlivosti. Odpovede na otázky, čo to je starostlivosť, čo je to, čo zažívame, keď sa staráme a keď sa starajú o nás, v čom spočíva starostlivý prístup, čo sú starostlivé vzťahy, čo ovplyvňuje starostlivosť, aké sú jej predpoklady, ktoré jej formy možno považovať za dobré, kvalitné a žiaduce, sú (a mali by byť) výsledkom neustálej interakcie medzi reflexiou skúsenosti so starostlivosťou a reflexiou teórie o starostlivosti. Otázkou sa potom nutne stáva aj to, ktorú teóriu spolu s nástrojmi si pre našu reflexiu a hľadanie odpovedí týkajúcich sa starostlivosti vybrať. V tomto momente som sa dostala ku koreňu toho, prečo feministickú etiku starostlivosti považujem za užitočný súbor ideí a konceptov. Berie totiž (aj moju) skúsenosť so svetom a starostlivosťou vážne. Vymenujem len niekoľko základných téz, s ktorými sa stotožňujem a ktoré chápem aj ako vyjadrenie mojej skúsenosti: svet je komplexná, život udržujúca sieť, v ktorej sú všetci a všetko navzájom rôznym spôsobom spojené/í a od seba závislé/í; sme zraniteľné bytosti, ktoré sú schopné starať sa (poskytovať starostlivosť) a prijímať starostlivosť; starostlivosť je teda základnou ľudskou aktivitou, zároveň však je táto aktivita v rôznej miere marginalizovaná, je predmetom zneuznania, nie je dostatočne ohodnotená, čo má historickú a sociokultúrnu súvislosť s rodovým poriadkom a so zneuznaním žien a femininity. Relacionistická (vzťahová) ontologická perspektíva, ktorá je s feministickou etikou starostlivosti jednoznačne spätá (Barnes 2012; Tronto 2013), hoci etika starostlivosti nemá pri jej uplatňovaní žiadne kognitívne privilégium,[6] je tak výsledkom reflexie skúsenosti so svetom, a zároveň spätne zásadným spôsobom formuje skúsenosť a podmieňuje porozumenie starostlivosti na pojmovej rovine. Etiku starostlivosti tak možno charakterizovať ako empiricky ukotvenú normatívnu etiku. Toto prepojenie empírie s normativitou vytvára predpoklad aj pre transformatívny potenciál etiky starostlivosti. Váha konkrétnej skúsenosti so starostlivosťou (spokojnosť, naplnenie potrieb, bolesť, utrpenie, sebarealizácia jej aktérok a aktérov) v konfrontácii s hodnotiacim potenciálom etiky starostlivosti (jej hodnôt, ideí a konceptov) môže byť východiskom pre kritiku konkrétnej praxe, foriem a vzťahov starostlivosti, a následne pre jej zmenu.[7] Tu vidím aj základ argumentu pre relevanciu etiky starostlivosti pre feministické skúmanie (nielen) starostlivosti.

4.
Stotožňujem sa s tými teoretičkami a teoretikmi, ktoré/í považujú ukotvenie etiky starostlivosti v priestore feministického myslenia a feministickej etiky za zásadné pre porozumenie súčasnej etike starostlivosti. Ako uvádza Virginia Held (2015), etika starostlivosti vzišla z plodného víru druhej vlny feminizmu, ktorá sa v Európe a v USA začala na konci 60. rokov 20. storočia. Feministická teória sa vždy snažila držať sa skúsenosti žien, brať ju vážne a nezjednodušovať poznanie, ktoré táto skúsenosť poskytuje, ako sa to deje v abstraktnosť preferujúcich teóriách a spôsoboch myslenia. Dôraz na konkrétnu skúsenosť žien mal za následok zviditeľnenie témy starostlivosti, ktorá dovtedy nebola predmetom záujmu filozofického alebo vedeckého skúmania. Feministické uplatnenie skúsenosti žien malo závažné dôsledky pre morálnu filozofiu. Ako zdôrazňuje Held (2015), je zjavné, že prevládajúce morálne teórie sú vytvorené podľa mužskej skúsenosti z verejného života a trhu (Held 2015: 48). Na pôde feministického myslenia tak silneli snahy o rekonceptualizáciu morálnej teórie. Kritika sa sústreďovala na jej abstraktnosť, nezohľadňovanie kontextuálnosti a situovanosti poznania, plurality jeho zdrojov a prejavov, ako aj hodnotovej nasýtenosti poznania. Kritické hlasy, poukazujúce na neadekvátnosť prevládajúcich morálnych prístupov pre ich abstraktnú a univerzalistickú morálku, ignorujúcu kontextualitu a pluralitu hodnôt, sa ozývali aj mimo feministickej filozofie (Foot 1978; MacIntyre 1981; Taylor 1985; Blum 1980; Williams 1985). V rámci feministickej morálnej filozofie sa rozvíjali viaceré línie uvažovania, usilujúce sa novým spôsobom interpretovať tradičné morálne teórie, v ktorých otázky týkajúce sa rodinných vzťahov, priateľských vzťahov alebo skupinovej identity zostali takmer bez povšimnutia (Held 2015: 50). Iné feministické teoretičky a teoretici išli ďalej, úplne svojbytným spôsobom, keď postupne od 80. rokov 20. storočia rozvinuli morálnu teóriu s názvom etika starostlivosti (ethics of care, resp. care ethics).[8]

Ruddick a Gilligan: Skúsenosť so starostlivosťou

5.
So vznikom etiky starostlivosti sa najčastejšie spájajú dve mená – Carol Gilligan a Sara Ruddick. Obe pristúpili k skúsenosti konkrétnych žien naozaj vážne a zviditeľnili starostlivosť vo verejných diskurzoch – Ruddick vo filozofickom, Gilligan v spoločenskovednom diskurze psychológie. Každá z nich predstavuje odlišnú dimenziu a aspekty starostlivosti. Zatiaľ čo pohľad Ruddick približuje starostlivosť najmä ako sociálnu prax, ako aktivitu, činnosť, resp. súbor činností, tak Gilligan načrtáva starostlivosť ako špecifickú morálnu perspektívu spojenú so špecifickým spôsobom morálneho usudzovania, zdôvodňovania, rozhodovania a v konečnom dôsledku aj konania. To, čo má výskumná práca oboch spoločné, je, že neostávajú pri opise stavu vecí, ale abstrahujú z praktickej skúsenosti normatívny koncept starostlivosti.

6.
Feministická filozofka Sara Ruddick v eseji s názvom "Maternal thinking", ktorá bola publikovaná v časopise Feminist studies v roku 1980, predstavuje filozofický koncept materstva. Základ jej filozofickej argumentácie spočíva v epistemologickom spojení myslenia a praxe. Ruddick sa začala pýtať, či môžu vôbec existovať také spôsoby konceptualizácie rozumu, ktoré vychádzajú z práce a skúseností žien. Ruddick urobila predmetom filozofického myslenia svoju skúsenosť s materstvom. Vlastná práca rozumu ju priviedla k presvedčivej odpovedi, že "materské myslenie" existuje; že ide o charakteristický spôsob poznania, ktorý vyplýva z praxe materstva.

7.
Bola to práve Ruddick, kto uviedol myslenie ako sociálnu prax do feministickej debaty o etike starostlivosti, čím rozvinula systematický spôsob konceptualizácie materského myslenia (Sevenhuijsen 1998: 20). Ruddick chápe materstvo ako prax. "Prax" je "kolektívna ľudská činnosť" (Ruddick 1980: 13), ktorá sa vyznačuje vlastnými cieľmi alebo účelmi a kritériami pravdy. Jednotliví aktéri špecifickej praxe zdieľajú jej spôsoby poznávania, jej hodnoty, presvedčenia a sú schopní otestovať svoju prax podľa určitých dohodnutých kritérií. Myslenie vychádza z praxe, keď jednotlivci dávajú zmysel svojim aktivitám. Prax materskej starostlivosti tak Ruddick ukazuje ako spätú so špecifickým spôsobom myslenia, normami a hodnotami. Materské myslenie považuje za špecifický štýl reflektovania, usudzovania a cítenia, ktorý je sprevádzaný špecifickými cieľmi a záujmami materskej praxe. Cieľom materskej starostlivosti je udržovať život a podporovať rast konkrétnych detí a pomáhať tomu, aby z nich vyrástli dobrí ľudia. Materské myslenie podľa Ruddick vyrastá z materskej praxe, ktorá reaguje na tri základné záujmy a potreby dieťaťa, a to ochranu, rast a sociálnu akceptáciu (prijatie). Závislosť a zraniteľnosť detí si vyžadujú starostlivú reakciu či odpoveď. Materská prax potom začína uznaním tejto zraniteľnosti ako relevantného sociálneho činiteľa a ako fenoménu, ktorý si vyžaduje starostlivosť. Starostlivosť tak začína uznaním, že druhí potrebujú našu pozornosť, energiu a záväzok konať starostlivo, čiže naše prijatie zodpovednosti za takéto konanie – našu zodpovednosť uskutočniť ho. A hoci Ruddick spája koncept materskej praxe primárne s činnosťou poskytovania starostlivosti a výchovy dieťaťa, pripúšťa, že materské myslenie vyjadruje "rôzne spôsoby spolupráce a starostlivosti o druhých" (Ruddick 1980: 346). Podľa nej materskú prácu možno zahrnúť do širšieho pojmu starostlivosti, ktorého súčasťou sú viaceré aktivity. Hodnoty, ktorými sa vyznačuje dobrá materská prax, by preto podľa nej mohli byť relevantné aj v iných oblastiach ľudskej praxe. Svoju analýzu materstva v rámci patriarchátu chápala ako príspevok k rozvoju hodnôt potrebných na odpor voči militarizmu a vojne. Aby však mohlo materské myslenie transformovať spoločnosť, musí byť samo transformované. Pod transformáciou má Ruddick na mysli formatívny účinok feminizmu, ktorého úlohou je podľa nej kritika súčasných ekonomických, sociálnych a politických štruktúr marginalizujúcich a znehodnocujúcich prax starostlivosti o druhých a posilňujúcich prevahu spojenia praxe starostlivosti so ženami a inými utláčanými skupinami. Materské myslenie formované feministickým vedomím môže totiž odhaliť škodlivé dôsledky prevažujúceho usporiadania pohlaví a sociálnych hierarchií na životy matiek (Ruddick 1980: 357).

8.
Carol Gilligan, americká feministická psychologička, sformulovala etickú perspektívu starostlivosti na základe svojho empirického výskumu. Vo svojej práci In a different voice (1982) prvýkrát prezentovala termín "etika starostlivosti" v súvislosti s poznatkami týkajúcimi sa morálneho vývoja, usudzovania a rozhodovania žien. Spochybnila zovšeobecniteľnosť teórie morálneho vývoja a experimenty svojho učiteľa a spolupracovníka Lawrenca Kohlberga, podľa ktorého dievčatá nedosahujú ten istý stupeň morálnej zrelosti ako chlapci a zaostávajú za nimi, a to tak v detskom veku, ako aj v dospelosti. Zároveň vytvorila základy pre novú formu feministického kritického myslenia. Gilligan argumentovala, že psychológia nevedomky ignorovala hlasy a skúsenosti polovice ľudstva – žien.

9.
Gilligan sa ako vývinová psychologička sústredila na empirické skúmanie psychologických postojov dievčat v priebehu ich morálneho dospievania. Rozhodla sa skúmať, ako k riešeniu morálnych problémov pristupujú dievčatá a ženy. Na základe svojho skúmania odmietla tvrdenia o nedostatočnej morálnej zrelosti dievčat a žien. Dospela k záveru, že keď dievčatá a ženy interpretujú, reflektujú a komentujú morálne problémy, hovoria "iným hlasom" – používajú iný spôsob morálneho usudzovania, zdôvodňovania a rozhodovania. V rámci systému a metód hodnotenia vyvinutého Kohlbergom však tento štýl morálneho usudzovania nebolo možné zachytiť.

10.
Spôsob, akým dievčatá a ženy morálne usudzujú, zdôvodňujú, rozhodujú sa a konajú, označila Gilligan ako morálnu perspektívu starostlivosti. Pritom je nutné zdôrazniť, že Gilligan neobmedzovala tento štýl morálneho usudzovania výlučne na ženy, odmietala, že by išlo o morálku, ktorá by bola svojou podstatou alebo vnútornou prirodzenosťou spojená len so ženami, hoci identifikovala túto morálnu perspektívu ako najrozšírenejšiu práve u dievčat a žien. Špecifickosť, inakosť hlasu dievčat a žien spočíva podľa Gilligan v tom, že sa viac zaujímajú o kontext a skutočné vzťahy medzi osobami a menej sa odvolávajú na abstraktné pravidlá a zdanlivo univerzálne kódexy správania. Ženy konštruujú morálne problémy charakteristickým spôsobom, pretože morálne dilemy chápu ako konflikt zodpovedností, resp. ako konflikt protichodných povinností, ktorý si pre svoje riešenie vyžaduje kontextový a naratívny spôsob myslenia.

11.
U chlapcov a mužov identifikovala perspektívu morálneho usudzovania a zdôvodňovania, ktorú označila ako etiku spravodlivosti alebo etiku práv. V perspektíve spravodlivosti vzniká morálny problém z konfliktu súperiacich práv a pre svoje riešenie si vyžaduje formálny a abstraktný spôsob myslenia. Toto poňatie morálky ako nestrannosti spája morálny vývin s porozumením právam a pravidlám. Podľa Gilligan diferencovanosť morálnych perspektív dievčat a chlapcov, žien a mužov je podmienená odlišnosťou ich skúseností v procese socializácie, pričom pre dievčatá je určujúcou skúsenosť starostlivosti – starostlivosti o vzťahy a spojenia, v ktorých sú situované. Morálny slovník, ktorým hovoria dievčatá, poskytuje sieťovitú predstavivosť vzťahov, ktorá nahrádza hierarchické usporiadanie. Morálny slovník chlapcov je jazykom práv, spravodlivosti a férovosti, jazykom pravidiel, ktorý zdôrazňuje, že do siete starostlivosti je nevyhnutné zaradiť nielen druhých, ale aj seba. Gilligan je presvedčená, že je potrebné namiesto jedného módu sociálnej skúsenosti a jej interpretácie stanoviť dva odlišné spôsoby, ktoré nám umožnia dospieť ku komplexnejšiemu vyjadreniu ľudskej skúsenosti. Tieto dva spôsoby však Gilligan chápe ako integrálne – i keď vo vzájomnej dialektike a napätí interagujúce – spôsoby morálneho usudzovania dospelej, zrelej osobnosti (2001). Etiku starostlivosti teda rozhodne nemožno chápať ako postavenú na pohlavne špecifickom spôsobe morálneho usudzovania, rozhodovania a konania.

12.
Gilligan tak charakterizovala etiku starostlivosti ako špecifický spôsob morálneho usudzovania a konštruovania morálnych problémov. Etika starostlivosti sa podľa nej sústreďuje na zodpovednosť za ľudské vzťahy, pričom zakladá morálne usudzovanie na konkrétnom poznaní konkrétnej situácie a kontextu, zdôrazňujúc prioritu spojenia a skutočnosť, že niet žiadneho rozporu medzi zodpovedným konaním voči sebe a voči ostatným. Ako zdôrazňuje Gilligan, vedomie dynamiky medziľudských vzťahov sa tak stáva kľúčovým pre morálne porozumenie a vytvára etiku, ktorá spája aktivity myslenia s aktivitami starostlivosti (2001: 149). Etika starostlivosti tak dáva do popredia nenásilné a nehierarchické vzťahy založené na zodpovednosti, úcte, porozumení, spolupráci, citlivosti a vnímavosti pre potreby druhých, súcite a tolerancii. Ako uvádza Gilligan, ideálom starostlivosti je aktivita vzťahovania, videnia a odpovedania na potreby, starania sa o svet udržiavaním siete spojení tak, aby nikto neostal sám (2001: 62).

13.
Možno povedať, že Ruddick a Gilligan pretavili filozofické a vedecké skúmanie skúsenosti žien do normatívnej výzvy na zmenu sveta smerom k väčšej starostlivosti. Otvorili priestor pre nové otázky, pre veľmi kritické a aj nesúhlasné reakcie. Urobiť starostlivosť predmetom filozofického a vedeckého skúmania znamenalo vykročiť za stanovené hranice medzi privátnym a verejným svetom, medzi rozumom a citom. Významne tak ovplyvnili a podporili rekonceptualizáciu starostlivosti od výlučne osobnej k rovnako verejnej, sociálnej a politickej hodnote.

Čo je to etika starostlivosti?

14.
Pozíciu etiky starostlivosti ako novej etickej teórie upevnila práca Caring: A feminine approach to ethics and moral education (1984) Nel Noddings, ktorá je spomedzi raných teoretičiek etiky starostlivosti najplodnejšou autorkou. Noddings poskytla širšiu filozofickú definíciu a obhajobu etiky starostlivosti, keď sformulovala fenomenologický pohľad na starostlivosť, v ktorom kladie dôraz na pozornú vnímavosť (attentive responsiveness) osoby poskytujúcej starostlivosť (care-giver). Jej práca vzbudila veľký ohlas, vlnu kritických reakcií (Grimshaw 1986; Hoagland 1990, 1991; Tronto 1993; Engster 2004) a inšpirovala ďalšie úvahy prehlbujúce pluralitu a diverzitu prístupov v rámci etiky starostlivosti.[9]

15.
Rané práce z etiky starostlivosti vyvolávali mnohé teoretické obavy. Kritické diskusie sa týkali najmä určitej dvojznačnosti ohľadom morálneho esencializmu žien a mužov. Otázky tiež vyplývali z rozdielov medzi morálnym principializmom a relacionizmom. Predmetom záujmu sa stali úvahy o politických dôsledkoch etiky starostlivosti pre ženy. Súviselo to aj s nedostatkom jasných definícií toho, čo etika starostlivosti konštituovala ako nová etická teória. Mnohé z uvedených otázok sú rozpracovávané aj v súčasných textoch z etiky starostlivosti. Ide napríklad o to, či etika starostlivosti predstavuje svojbytnú etickú teóriu alebo ide o súbor prístupov, alebo skôr o posun v morálnom rámcovaní. Niektoré predstaviteľky etiky starostlivosti odmietajú zovšeobecňovanie tohto prístupu do podoby morálnej teórie a snažia sa zachovať ju skôr ako mozaiku intuícií (Held 2015: 22). To, čo spája teórie starostlivosti dokopy, nie je potom doktrinálny záväzok k jedinému výkladu teórie, ale všeobecné prijatie množstva rôznych tém (Held 2015: 22; Engster & Hamington 2015: 3). Ku kľúčovým témam, na ktoré sa sústreďuje pozornosť všetkých teoretikov a teoretičiek v etike starostlivosti, patria:

• Vzťahový (relacionistický) prístup k morálke. Ľudia sú fundamentálnym spôsobom vzťahové a vzájomne závislé bytosti. Niektorí/é hovoria o relacionistickej ontológii etiky starostlivosti (Barnes 2012; Tronto 2013). Tu možno mať na mysli relacionizmus bytia, ktoré je bytím ľudských bytostí, alebo relacionizmus vzťahujúci sa na celok bytia (svet), ktorý umožňuje chápať svet ako sieť vzťahov.
• V epistemologickej rovine je potom relacionistické stanovisko vyjadrené v dôraze na tie poznávacie aktivity, schopnosti a zručnosti, ktoré umožňujú komplexným spôsobom rozumieť našim vzťahom so sebou samými, s druhými bytosťami i s celým naším prostredím. Filozofka M.U. Walker hovorí o uprednostnení expresívno-kolaboratívnej morálky pred teoreticko-právnym myslením. Walker rozlišuje feministické morálne po-rozumenie a to, čo sa tradične chápalo ako morálne poznanie. Morálne po-rozumenie zahŕňa pozornosť, schopnosť oceniť kontext, spôsob rozprávania a komunikáciu ako súčasť morálneho usudzovania. Morálne po-rozumenie je vzťahovo konštituované v interakcii s kontextom, časom a miestom. Morálne po-rozumenie tomu, čo je alebo v čom spočíva "dobrá starostlivosť", je potom konštituované identitami (kto som/kto sme), vzťahmi (s kým sme spojení, voči komu máme zodpovednosť a záväzok) a hodnotami (čo je pre nás dôležité) všetkých aktérok a aktérov praxe starostlivosti (Walker 2007).
• Responzívnosť vo vzťahu k druhému – naša schopnosť vnímať, cítiť, reagovať na druhého. Ide jednak o schopnosť vnímať potrebu starostlivosti (u druhého) a jednak o schopnosť reagovať na poskytnutú starostlivosť. Opäť sa možno stretnúť s redukovaním responzívnosti na schopnosť vnímať potrebu starostlivosti alebo na schopnosť reagovať na poskytnutú starostlivosť. To otvára otázku epistemologického uchopenia starostlivosti.
• Kontextualizmus. Etika starostlivosti oproti tradičným etickým teóriám (deontologické etiky, utilitaristické etiky), ktoré sú abstraktné a univerzalistické, oceňuje partikularizmus a konkrétnosť. Autentická reakcia starostlivosti (caring response) je jedinečná a individualizovaná. Vyžaduje si porozumenie zvláštnostiam/osobitostiam skúsenosti druhého človeka (bytosti). To znamená porozumenie ich histórii, relatívnej moci, vzťahom atď.
• Prechod morálnych hraníc. Verná svojim feministickým koreňom sa etika starostlivosti drží tézy "osobné je politické", takže odmieta pochopenie starostlivosti ako činnosti vyčlenenej pre úzky okruh ľudí v privátnej sfére. Tronto (1993) poukázala na to, že prepísané musia byť minimálne tri druhy morálnych hraníc: medzi morálkou a politikou, medzi nestrannou etickou teóriou a partikularistickými prístupmi, a tiež hranica medzi verejným a privátnym priestorom (Tronto 1993: 6–10).
• Emócie ako informatívny a motivujúci nástroj. Teoretičky etiky starostlivosti chápu a prijímajú pozitívnu úlohu emócií v procese tvorby vzťahov empatie (empatických spojení), umožňujúcej vcítiť sa a porozumieť druhým, čo podporuje starostlivé konanie (caring actions) (Held 2015: 23–24).

16.
Za štyri desaťročia došlo v etike starostlivosti k presunu z osobnej etickej perspektívy na plnohodnotnú morálnu a politickú teóriu. Najmä od 90. rokov sme svedkami jej expanzie do politickej teórie. Rané práce z etiky starostlivosti boli kritizované za personalizovaný a parochiálny pohľad na starostlivosť a za esencializáciu starostlivosti ako feminínnej črty. Od svojho vzniku etika starostlivosti, resp. jej zástankyne a obhajcovia čelili otázkam, či je starostlivosť spätá len so špecifickým druhom aktivít (biologicko-reprodukčné činnosti, ako kŕmenie, ošetrovanie, opatrovanie, opatera detí a najzraniteľnejších), či ide o aktivity umiestnené výlučne v privátnom priestore domova a rodiny a či sa uvedená perspektíva uplatňuje len v myslení žien, a teda ide o feminínnu morálnu perspektívu. Zmysel týchto otázok je spojený so snahou zistiť, aký je transformatívny potenciál etiky starostlivosti a teoretických prístupov, ktoré sa k nej hlásia. To znamená, ako môže etika starostlivosti – prístupy, idey a koncepty, ktoré ponúkajú teoretičky a teoretici v jej priestore – prispieť k tomu, aby sa stali naše praxe, vzťahy, inštitúcie, politiky, jednoducho naše spoločnosti starostlivejšími, a teda spravodlivými vo vzťahu k starostlivosti – k jej formám, zodpovednostiam, no najmä k jej aktérkam a aktérom.

17.
Feministické teoretičky etiky starostlivosti reagovali rozšírením a vyjasnením svojho pohľadu na etiku starostlivosti a jej prenesením na pôdu politickej teórie (Ruddick 1989; Held 1993). Kľúčovou prácou v tejto súvislosti bola práca Joan Tronto Moral boundaries: A political argument for an ethic of care (1993).

Joan Tronto: Demokratická starostlivosť a starostlivá demokracia

18.
Podľa Tronto by nám náš pohľad na morálny život mal poskytovať spôsob, ako rešpektovať druhých a zaobchádzať s nimi spravodlivo. Ak to chceme dosiahnuť, musíme si vážiť to, čo napĺňa život väčšiny ľudí, a to je starostlivosť o seba, o druhých a o svet (Tronto 1993: x). Etika starostlivosti potom podľa Tronto predstavuje taký prístup k osobnému, sociálnemu, morálnemu a politickému životu, ktorý začína uznaním, že všetky ľudské bytosti potrebujú a prijímajú starostlivosť a poskytujú starostlivosť iným. Vzťahy starostlivosti sú časťou toho, vďaka čomu sme ľuďmi a čo nás ako ľudí určuje. Vždy sme vzájomne závislými bytosťami. Starostlivosť je fundamentálna z pohľadu prežitia, blahobytu, rozkvetu a rozvoja, a teda dobrého života ľudských bytostí.

19.
Tronto spolu s B. Fisher načrtli širšiu a v súčasnosti už klasickú definíciu starostlivosti ako "všetkého, čo robíme pre udržanie, pokračovanie a opravu nášho 'sveta' tak, aby sme v ňom mohli žiť čo najlepšie. Tento svet zahŕňa naše telá, naše Ja, naše prostredie, ktoré sa usilujeme splietať/spájať do komplexnej, život udržujúcej siete" (Fisher & Tronto 1990: 40; Tronto 1993: 103). Táto definícia starostlivosti má svojich obhajcov i kritikov, avšak v máloktorej práci z etiky starostlivosti býva opomenutá. K jej dôležitým aspektom patrí napríklad to, že zahŕňa starostlivosť o seba, takže chápe poskytovateľov/ky starostlivosti ako tých, ktorí rovnako vyžadujú starostlivosť a majú potreby starostlivosti. Iným významným aspektom tejto definície starostlivosti je fakt, že rozširuje starostlivosť na prostredie, v ktorom sú ľudské bytosti situované, a teda aj na sociálne a prírodné prostredie (Zembylas, Bozalek & Shefer 2014). Tronto chápe starostlivosť ako neustálu sociálnu, politickú a emocionálnu prax, ktorá nemôže byť zredukovaná na dispozíciu či kvalitu. Starostlivosť sa uskutočňuje vždy v konkrétnom kontexte, pričom tieto kontextuálne špecifiká sa podieľajú i na produkovaní nerovností, ktoré môžu mať za dôsledok aj sociálne nespravodlivosti. Podľa Tronto starostlivosť zahŕňa kolektívnu, spoločnú či zdieľanú starostlivosť, pričom sa len zriedkavo uskutočňuje výlučne medzi jedným poskytovateľom a jedným prijímateľom. Na rozdiel od Gilligan (1982) alebo Noddings (1984) nepovažuje dyadický model vzťahu starostlivosti pre prax starostlivosti za prioritný ani charakteristický. Vzťahy starostlivosti sú komplexné, čo znamená, že starostlivosť je do veľkej miery výsledkom spolupráce, komunikácie, vyjednávania v (mocensky) dynamickom a pluralistickom priestore/kontexte.

20.
Tronto spolu s Fisher ďalej rozdelili starostlivosť do štyroch fáz, ktoré sa stali kľúčovými pre neskoršie analýzy starostlivosti: 1. fáza starania sa/starosti o druhých (caring about), ktorá zahŕňa uznanie (potreby) starostlivosti; 2. fáza prijatia zodpovednosti za starostlivosť (taking care of), ktorá vyplýva z uznania a prijatia zodpovednosti za uspokojenie potreby starostlivosti; 3. fáza poskytovania a uskutočňovania konkrétnej starostlivosti (care-giving), a napokon 4. fáza prijímania starostlivosti (care-receiving), ktorá spočíva v spätnej väzbe toho, komu je poskytovaná starostlivosť. Aby teda mohla byť dosiahnutá "integrita starostlivosti", musí prax starostlivosti obsahovať: pozornosť (attentiveness), zodpovednosť (responsibility), kompetenciu (competence) a vnímavosť (responsiveness).

21.
Vo svojej knihe Caring democracy (2013) pridáva Tronto k spomínaným štyrom etickým prvkom a fázam piatu fázu starostlivosti – spolustarostlivosť, resp. zdieľanie starostlivosti (caring with), ktorej zodpovedajú hodnoty (resp. morálne kvality) plurality, komunikácie, dôvery, uznania a solidarity. Táto fáza je charakteristická pre demokratickú formu starostlivosti. Tronto tak zdôrazňuje súvislosť medzi starostlivosťou, demokraciou, občianstvom a rovnosťou. Byť občanom v demokracii totiž podľa nej znamená "starať sa o občanov a starať sa o demokraciu samotnú" (Tronto 2013: x). Tvrdí, že prax starostlivosti opisuje kvality, ktoré sú pre demokratických občanov nevyhnutné nato, aby spolu mohli dobre žiť v pluralistickej spoločnosti, a zároveň, že iba v spravodlivej, pluralistickej, demokratickej spoločnosti sa môže starostlivosti dariť (Tronto 1993: 135).

22.
Deficit demokracie a deficit starostlivosti, ktorým v súčasných liberálnych demokraciách v mnohých oblastiach života čelíme, sú podľa nej dve strany tej istej mince. Pokiaľ sa chceme starať dobre, tak sa musíme starať demokratickejšie. Demokratizácia starostlivosti tým, že zapája a zahŕňa viac ľudí do praxí starostlivosti, a to tak v pozícii poskytujúcich, ako aj prijímajúcich starostlivosť, umožňuje uplatnenie väčšieho množstva rôznych perspektív. To zas prospieva adekvátnemu a komplexnému pochopeniu potrieb starostlivosti a spôsobov, ako ich uspokojiť (Tronto 2013: 156–157). Inkluzívna a rovnocenná účasť na starostlivosti pomáha komplexnejšiemu porozumeniu ostatných ľudí, čím môže prispieť k plnohodnotnejšiemu uspokojeniu ich potrieb starostlivosti, a teda v konečnom dôsledku k ich dobrému životu. Preto je demokratická forma a prax starostlivosti najlepšou starostlivosťou. Podľa Tronto solidarita ako morálna hodnota vytvára podmienky pre starostlivosť o ľudí a zvyšuje vnímavosť voči demokratickým hodnotám (tamže). Solidarita, rovnosť a demokracia sú teda vzájomne závislé. Pokiaľ chceme zlepšiť starostlivosť, a teda chrániť, uchovávať, udržiavať, opravovať, vytvárať podmienky pre rozvoj a prospievanie, tak musíme podporovať inkluzívnu kolektívnu zodpovednosť za rôzne formy a praxe starostlivosti v rôznych oblastiach života. Brať druhých ako seberovných si vyžaduje, aby sme ich zahrnuli do procesov, v ktorých sa rozhoduje o rozdelení zodpovednosti za starostlivosť, čiže aj o tom, kto a za akých okolností bude prijímateľkou a kto poskytovateľkou starostlivosti, kto bude znášať bremená, kto bude prijímať benefity. Ochota zdieľať svoje zdroje a moc a umožniť druhým podieľať sa na rozhodovaní o tom, čo je dôležité pre dobrý život a pohodu, však závisí od nášho vzájomného uznania a dôvery. Podľa Tronto tieto prvky starostlivých postojov môžu vyrásť iba zo spoločných praxí starostlivosti a prostredníctvom nich (2013: 146–147). Holandská filozofka Selma Sevenhuijsen v tejto súvislosti upozorňuje na dôležitosť skúmania mikro-praxí dôvery a ich prínosu pre demokratickú prax (1998: 13).

Starostlivosť ako predmet skúmania alebo ako starostlivo skúmať starostlivosť

23.
Pokiaľ teda akceptujeme argument Tronto, že emancipácia, demokracia a starostlivosť sú vzájomne prepojené, tak je pre nás kľúčovou úlohou transformovať naše praxe starostlivosti na demokratické. To si vyžaduje schopnosti a zručnosti rozlišovať medzi hegemonickými (na vzťahoch nadvlády založenými) praxami starostlivosti a demokratickou praxou starostlivosti. Táto úloha je o to naliehavejšia, o čo viac sa starostlivosť v rôznych formách stáva súčasťou verejného diskurzu, verejných politík, súčasťou slovníkov v najrôznejších sférach sociálneho života. Potrebujeme kriticky skúmať, o akej starostlivosti sa hovorí vo verejnom diskurze, aké sú jej konceptuálne a normatívne predpoklady, čo znamená pre tvorbu verejných politík starostlivosti v rôznych oblastiach života spoločnosti, či už je to vzdelávanie a výchova, zdravotná starostlivosť, sociálne služby, alebo starostlivosť o životné prostredie či uchovanie, rozvoj a zlepšovanie demokratických inštitúcií. A tiež to, ako táto konceptualizácia starostlivosti a s ňou súvisiacich pojmov vo verejných diskurzoch ovplyvňuje našu každodennú prax/praxe starostlivosti.

24.
Vízia starostlivej spoločnosti založenej na demokratickej praxi starostlivosti je výzvou aj pre sociálnovedné a humanitné skúmanie. Tronto (2015) upozorňuje, že starostlivosť ako predmet skúmania môže zmeniť spôsob, ako premýšľame o povahe spoločenskovedného skúmania (2015: 253). Starostlivosť ako perspektíva aj ako predmet skúmania totiž znamená posun od dokumentácie sociálnych problémov k prevzatiu zodpovednosti za zmenu, vďaka čomu je analýza, ktorú ponúka, odlišná od tradičných analýz na pôde sociálnych vied. Zameranie sa na starostlivosť vyzýva na pochopenie kontextu, uznanie vzájomných závislostí a prijatie zodpovednosti, čo však nie je možné z odstupu a zo vzdialenej pozície nezávislého a nezainteresovaného pozorovateľa. Starostlivosť upriamuje výskumnú pozornosť na každodenne žité životy (Tronto 2015: 252–253), na konkrétnu skúsenosť, prostredníctvom ktorej je im možné porozumieť. Načrtnutá zmena potom vedie skúmanie opierajúce sa o etiku starostlivosti k preferovaniu takých výskumných metodologických prístupov, ktoré umožňujú zohľadniť a podporiť participáciu skúmaných aktérov a uznanie ich podielu na tvorbe poznania, ako aj zohľadnenie subjektívnej živej skúsenosti konkrétnych ľudí. To znamená kvalitatívne, participatívne, kolaboratívne a akčné výskumné prístupy, ktoré sa opierajú o relacionistickú ontológiu a epistemológiu spojenú s kontextualitou, situovanosťou, perspektivizmom a procesualitou skúmania.

25.
Etika starostlivosti sa už od svojho vzniku formovala v interdisciplinárnej konverzácii rôznych hnutí a disciplín, ku ktorým patrili filozofia, etika, spoločenské vedy, politické vedy a disciplíny zaoberajúce sa ošetrovateľskou praxou. Vyrástla tak s porozumením pre nevyhnutnosť kombinácie teoretického (konceptuálneho) a empirického skúmania starostlivosti. Dialektické chápanie vzťahu medzi konceptuálnym a empirickým výskumom z perspektívy etiky starostlivosti znamená, že teoretické poznatky sú spochybňované, overované a obohacované empirickým výskumom a, naopak, pri skúmaní starostlivosti normatívne nasýtená etika starostlivosti slúži ako teoretický rámec a hypotéza, ktorá sa testuje a modifikuje na základe empirického výskumu a teoretickej reflexie. Skúmanie starostlivosti na poli teórie a zároveň v empirickom teréne poskytuje priestor pre rozvoj aplikovanej etiky starostlivosti v rôznych oblastiach života a je jedným z predpokladov nepretržitej praxe starostlivosti o naše komplexné prostredie.

26.
Podľa Brannelly (2015) výskum starostlivosti uskutočňovaný z perspektívy etiky starostlivosti je pevne zakorenený vo feministickej teórii a predstavuje výzvu na odhaľovanie znevýhodnenia, marginalizácie a ďalších foriem nerovností a nespravodlivostí vo vzťahoch a praxiach starostlivosti. Perspektíva vzájomnej závislosti a vzťahovosti etiky starostlivosti znamená pre skúmanie (a jeho aktérky a aktérov) výzvu k zodpovednosti za utváranie zmeny a k uvažovaniu so záujmom a starosťou o solidaritu so znevýhodnenými skupinami. Zodpovednosť v takto formovanom výskume je zameraná na akciu a konanie, pričom si vyžaduje pochopenie toho, že ľudia sú vzájomne závislé a vzťahové bytosti, že starostlivosť si vyžaduje znalosť kontextu a podrobné porozumenie potrebám a že toto všetko možno poznať len vtedy, ak porozumieme skúsenosti ľudí, ktorí sú na okraji spoločnosti, ktorí znevýhodnenie zažívajú a zakúšajú na vlastnej koži.

27.
Výskum formovaný etikou starostlivosti ako svojím teoretickým východiskom podľa Brannelly (2018) oceňuje také partnerstvá s komunitami, ktoré sú vzájomne vnímavé (responzívne) počas dlhšieho obdobia (nielen počas trvania výskumného projektu), pretože v dlhodobejších vzťahoch je možné vytvárať kolaboratívny prístup, v ktorom sa aktéri výskumu (výskumníčky, ako aj aktéri, ktorým sa ako aktérom praxe výskumníci snažia porozumieť) spoločne podieľajú na porozumení a definovaní konkrétnej skúmanej praxe a vzťahov starostlivosti. V takomto výskume záleží na účasti znevýhodnených skupín, pričom výskumníčky a výskumníci prijímajú zodpovednosť za to, že umožnia komunitám vyjadriť nespokojnosť, formujúc tak smery, ktorými sa zmena bude uberať. Dôležitá je účasť (participácia), a teda skúsenosť rôznych identít a pozícií, ktoré ľudia vo svojich životoch zaujímajú, obsadzujú a prežívajú. To umožňuje vyhnúť sa pri skúmaní redukcionizmu spojenému s byrokratickým prístupom, ktorý sa zameriava na vybrané pozície a identity, čím ich oddeľuje od iných pozícií a identít, ktoré sú súčasťou komplexného celku, akým je reálne každý človek. Toto, ako upozorňuje Brannelly, je možné, len pokiaľ sa vytvorí priestor pre diskusiu a zvažovanie uvedenej rôznosti a mnohosti pozícií a identít. Vytvorenie takéhoto priestoru spočíva v utváraní spojenia, vzťahu medzi výskumníkmi a participujúcimi prostredníctvom pozorného počúvania a reagovania, vďaka ktorému sa buduje dôvera a podporuje solidarita (Brannelly 2018: 7–11). Výskum formovaný etikou starostlivosti vyzdvihuje starostlivé výskumné praktiky, ktoré zohľadňujú skúsenosti z participácie na skúmaní a poskytujú potrebný čas na preskúmanie výskumných praktík s účastníčkami výskumu. Napokon, pre takýto výskum má veľký význam určenie potreby lokálne utváranej, formovanej a situovanej akcie (konania) na dosiahnutie zmeny, ktorá je prerokovaná (prediskutovaná) s účastníkmi (Brannelly 2018: 7).

28.
Ak teda chceme transformovať konkrétnu prax starostlivosti, musíme jej porozumieť, čo sa dá len spoločne s konkrétnymi aktérmi tejto praxe starostlivosti, či už ide o jednotlivcov, alebo sociálne skupiny a komunity. Výskumné metódy, ktoré to umožňujú (a možno ich charakterizovať ako starostlivé výskumné praktiky), sa riadia konceptom integrity praxe starostlivosti (Tronto 1993; 2013) a rešpektujú také hodnoty (princípy), ako sú pozornosť, zodpovednosť, kompetencia, responzívnosť (vnímavosť) a solidarita. Brannelly v tejto súvislosti zdôrazňuje potrebu rozvíjania zručností a poznania participatívnych metód a prístupov, ako aj kapacity pre ich rozvoj v rámci výskumnej komunity, aby mohli byť uvedené prvky výskumnej praxe posilnené (2018: 12). To podmieňujú aj inštitucionálne podmienky, v ktorých sa skúmanie starostlivosti uskutočňuje. Ako uvádza Brannelly, participatívne prístupy sú spochybňované inštitucionálnymi zvyklosťami. Ako problematické sa často javia preferované metodológie, dostupnosť zdrojov, inklúzia alebo konzultácie s účastníkmi v porovnaní s ich (formálnou) účasťou, tiež flexibilita pri rozvíjaní projektov v partnerstvách, čo môže viesť k ich modifikáciám, no zároveň to vyvoláva obavu z vysokého rizika pre poskytovateľov prostriedkov na výskumné projekty (Brannelly 2018: 13–14).

29.
Ako významný aspekt uskutočňovania starostlivého výskumu sa ukazuje čas. Inštitucionálne podmienky pre starostlivé výskumné praxe by teda mali vytvárať také časové rámce a podmienky, v ktorých je možné skúmanie s ohľadom na diverzitu a špecifiká jednotlivých výskumných metodológií a prístupov. Ak možnosť uskutočniť zmenu podmienok, v ktorých ľudia žijú svoje životy a zakúšajú utrpenie a nespravodlivosť, závisí od takého porozumenia ich životným podmienkam, ktoré je možné dosiahnuť len v spolupráci s týmito ľuďmi a ich komunitami, pri ich reálnom podieľaní sa a zahrnutí do praxe a procesu skúmania, a ak úspešnosť ich participácie a inklúzie do skúmania závisí od toho, či sa podarí medzi výskumníkmi a účastníkmi výskumu vybudovať vzťahy dôvery a solidarity, tak potom v zmysluplnom výskume musí byť vytváranie týchto vzťahov a podmienok prioritou. Už len doplním, že aj Tronto (2013) tvrdí, že komplexnosť starostlivosti si vyžaduje politický priestor, v rámci ktorého sa môžu prijímať rozhodnutia zamerané na podporu starostlivých vzťahov a starostlivých praxí akéhokoľvek druhu. Starostlivosť je o vzťahoch. A vzťahy vyžadujú viac ako čokoľvek iné dve veci: dostatok času a blízkosť. Medzi najdôležitejšie úvahy pri prehodnocovaní spoločnosti z perspektívy starostlivosti teda patrí vytvorenie času a priestoru na starostlivosť (Tronto 2013: 166).

30.
Ak sa vrátime k inému tvrdeniu Joan Tronto, že starostlivosť je vždy kontextuálna (1990, 1993, 2013, 2020), a teda situovaná v konkrétnych vzťahoch a v konkrétnom prostredí, tak porozumenie tomuto kontextu je nevyhnutným predpokladom porozumenia povahe uvedenej praxe starostlivosti. Bez neho nie je možné uvedenú prax účinne uskutočňovať, ani ju zlepšovať v súlade s meniacimi sa potrebami aktérov starostlivosti (tak na strane prijímateľov, ako aj poskytovateľov). Ak Tronto zdôrazňuje, že súčasťou každej praxe a vzťahov starostlivosti je moc (1993, 2020: 185), tak skúmanie a pochopenie vzťahov a praxe starostlivosti musí byť nutne kritické, čiže odhaľujúce vzťahy moci (hierarchie – nadvlády a podriadenia, nerovnosti) a nespravodlivosti vo vzťahoch starostlivosti, pri výkone a uskutočňovaní starostlivosti v konkrétnej praxi starostlivosti.[10] Etika starostlivosti práve preto musí byť kritickou teóriou starostlivosti a analytickým nástrojom kritickej politickej analýzy (Tronto 2020: 183–184), skúmajúcej a identifikujúcej nespravodlivosť a jej rôzne podoby. Tento jej kriticizmus je tak východiskom pre transformatívny potenciál skúmania starostlivosti, teda pre možnosti vykonať alebo ovplyvniť účinné zmeny v sociálnej realite.

31.
Pokiaľ sa pozrieme na chápanie kritickej teórie v podaní Young, o ktoré sa Tronto opiera, tak tu máme ďalšiu výzvu pre skúmanie starostlivosti. Ak totiž Young hovorí, že kritická teória pramení z rozdielu medzi skúsenosťou s ľudským utrpením a bolesťou a túžbou ukončiť ho, tak skúmanie nutne musí vychádzať z takejto skúsenosti. Musí sa opierať o jej prežívanie/zakúšanie, musí ho brať vážne, aby mohlo tejto skúsenosti porozumieť.[11] Zároveň je pre kritické skúmanie hybným momentom túžba zmeniť realitu. Podľa Young k uchopeniu daného kontextu (sociálnych podmienok) dochádza nielen prostredníctvom kontemplácie, ale aj prostredníctvom citov, pretože dané je zažívané vo vzťahu k túžbe (Young 1990: 5–6). Túžba po šťastí vytvára rozdiel, negáciu, ktorá otvára priestor pre kritiku. Kritická teória je potom podľa Young taký spôsob diskurzu, ktorý projektuje normatívne možnosti, ktoré dosiaľ nie sú reálne, avšak sú citeľné v konkrétnej sociálnej realite (1990: 6). To potom znamená, že súčasťou a predpokladom kritického skúmania (nielen starostlivosti) je kultivovanie schopnosti prežívať skúsenosť, a to nielen v jej kognitívnej, ale aj emocionálnej a afektívnej dimenzii. Schopnosť kriticky skúmať si zároveň vyžaduje také normatívne ukotvenie, ktoré odmieta bolesť a utrpenie a prostredníctvom imaginácie hľadá možnosti lepšieho života pre tých, ktorí bolesť, utrpenie, nespravodlivosť zakúšajú. Je zrejmé, že takto poňaté kritické skúmanie (nielen starostlivosti) si vyžaduje v rámci vzdelávacieho systému ako svoju nutnú podporu a predpoklad hodnotovú a estetickú výchovu, rozvíjajúcu imagináciu, spolu so senzibilitou a citlivosťou.[12]

32.
Napokon, ak sme uviedli, že dôkladné porozumenie starostlivosti musí byť kritické, tak je potrebné uviesť ešte jeden význam, v ktorom uvažujeme o kritickom skúmaní a na ňom založenom porozumení. Ide o elimináciu subjektívnych predpojatostí a predsudkov, ktoré sú prekážkou pre pochopenie skúmanej entity v jej komplexnosti, a teda ako súčasti svojho konkrétneho, reálneho prostredia. Práve takéto skúmanie a porozumenie skúmanej entite je nevyhnutným predpokladom účinného, primeraného a žiaduceho vyrovnávania sa s výzvou, ktorú skúmaná entita predstavuje pre nás – skúmajúcich aktérov (jednotlivcov, komunity). Z tejto perspektívy kritické skúmanie je také, ktoré ukazuje/skúma entitu z rôznych (mnohých) perspektív (v ideálnom prípade zo všetkých, čo reálne nie je dosiahnuteľné) a vytvára komplexné poznanie (porozumenie) skúmaného (objektu/subjektu/entity), pričom si je toto poznanie (jeho aktéri) vedomé, že je vždy neúplné a nedokončené. Totiž z perspektívy relacionistickej ontológie vlastnej etike starostlivosti sa skúmaná entita ako súčasť siete vzťahov (vrátane skúmajúceho subjektu – individuálnych aj kolektívnych aktérok a aktérov) môže meniť a vyvíjať, čo sa aj deje, a teda každé poznanie je vždy limitovaným poznaním, je výsledkom interakcie – skúmajúceho (aktéra) so skúmanou entitou – ako súčasti siete vzťahov tvoriacich ich prostredie. Možno teda usúdiť, že kritické poznanie vo význame komplexného porozumenia je takmer nerealizovateľné alebo len ťažko dosiahnuteľné ako výsledok individuálneho bádania jednotlivca (individuálneho výskumníka). Kritické porozumenie skúmanej entite (v tomto prípade starostlivosti, konkrétnej praxi starostlivosti) je teda možné dosiahnuť ako výsledok skúmania ako praxe mnohých skúmajúcich aktérov, to znamená výskumných tímov a vedeckých komunít.[13]

Inštitucionálne podmienky pre starostlivé skúmanie starostlivosti alebo univerzita ako starostlivá inštitúcia?

33.
V tomto bode sa dostávame k otázke inštitucionálnych, systémových, čiže štrukturálnych podmienok skúmania starostlivosti ako kritického skúmania. Sú podmienky pre starostlivé (starostlivo uskutočňované) kritické skúmanie starostlivosti v inštitúciách, v rámci ktorých sa táto výskumná prax uskutočňuje, dostatočné? Umožňujú tieto inštitúcie – univerzity, vysoké školy, akadémie, výskumné ústavy – realizovať kritické skúmanie starostlivosti so všetkou potrebnou starostlivosťou?

34.
Keďže ide o skutočne komplexnú a širokú otázku, sústredím sa len na niektoré jej aspekty, a to v kontexte univerzitného prostredia. Univerzita je sociálnou verejnou inštitúciou, ktorej primárnym cieľom je uskutočňovať vzdelávanie a výskum.[14] Je jedinečným typom vysoko komplexnej inštitúcie, ktorá je inštitúciou aj komunitou (spoločenstvom) zároveň. Ako inštitúciu ju možno zo sociologického a antropologického hľadiska charakterizovať preto, lebo na pôde univerzity (v univerzitnom prostredí) možno identifikovať a očakávať všeobecne praktizovaný, schvaľovaný a reprodukovaný spôsob správania, konania, vzťahov a praxí.[15] Zároveň možno univerzitu charakterizovať aj ako verejnú inštitúciu, ktorá má svoju organizačnú štruktúru, stanovenú vonkajšou i vnútornou legislatívou. Časť akademickej obce univerzity tvoria teda zamestnanci, zároveň nie všetci zamestnanci univerzity sú akademici. Spojenie časti akademikov s univerzitou predstavuje zamestnanecký vzťah na jednej strane, avšak zároveň je to vzťah, ktorý je nasýtený aj ďalším relevantným obsahom. Tento obsah môžu tvoriť hodnotová spriaznenosť, emócie, úcta, solidarita, zodpovednosť, túžba po sebarealizácii, lokálpatriotizmus a lojalita voči tradícii, voči ideálom a hodnotám a ďalšie aspekty. Spojenie univerzity so študentmi, ktorí sú tiež plnohodnotnou súčasťou akademickej obce a komunity univerzity, je špecifické aj preto, lebo univerzity majú záujem podporovať intenzívny vzťah študentov k svojej alma mater[16] – ako jej absolventov (odchovancov, alumnus/alumni). To znamená, že univerzity sa snažia o vytváranie a zachovávanie svojej kontinuity ako spoločenstva učiteľov a študentov (universitas magistrorum et scholarium), a teda akademickej komunity – a to tak v lokálnom, ako aj v globálnom kontexte. Z minulých študentov sú dnes akademickí zamestnanci univerzít, z dnešných študentov môžu byť zamestnanci a členovia akademickej obce svojej almy mater alebo inej univerzity v budúcnosti. Už tento náčrt povahy univerzity naznačuje, že univerzitu nemožno redukovať na inštitúciu v zmysle organizácie postavenej na byrokratických princípoch riadenia a fungovania. Univerzita je aj spoločenstvom a komunitou, ktorá sa vyznačuje rôznou mierou súdržnosti v závislosti od viacerých faktorov. Je zrejmé, že univerzitné spoločenstvo a jeho členky a členov spája spoločná profesia – väčšina z nich sú vysokoškolskí učitelia a učiteľky a zároveň/alebo výskumníčky a výskumníci. Tí tvoria aj prevažnú časť akademickej komunity (obce). Zároveň ich vo väčšej alebo menšej miere – v závislosti od špecializácie – spájajú spoločné záujmy, ako sú snaha o kvalitné vzdelávanie budúcich vysoko kvalifikovaných odborníčok a odborníkov v rôznych oblastiach poznania a života spoločnosti, snaha o excelentné výskumné výsledky, snaha o poznanie pravdy, snaha o dôkladné porozumenie rôznym aspektom života, prírody, sveta. Akademická komunita je z tohto hľadiska profesijnou a záujmovou komunitou.

35.
Ak sa oprieme o široko definované chápanie starostlivosti od Fisher a Tronto (1990), tak takmer každú ľudskú aktivitu možno chápať ako starostlivosť. Na vzdelávanie a výskum sa môžeme pozerať ako na formu a prax starostlivosti o nás a náš svet. Univerzity ako inštitúcie poskytujúce najvyššie vzdelanie a najkvalitnejší výskum v našej spoločnosti, implementujúce vedecké poznatky a vychovávajúce najkvalifikovanejších odborníkov v rôznych oblastiach života, možno potom z pohľadu etiky starostlivosti vnímať ako jeden zo spôsobov, ako sa staráme o nás a naše prostredie, náš svet, aby sme v ňom mohli žiť tak dobre, ako je to len možné.

36.
Naša otázka potom znie: ako môže byť univerzita inštitúciou vytvárajúcou podmienky pre starostlivé skúmanie (nielen) starostlivosti? Môže byť univerzita v tomto zmysle starostlivou inštitúciou? Môže byť starostlivou univerzitou? Na prvé počutie to znie ako oxymoron – predsa univerzita nie je sociálnou inštitúciou poskytujúcou starostlivosť. Naopak, univerzita sa usiluje o excelentnosť a najlepšie výkony v oblasti vedy a výskumu najmä podporou kompetitívneho a konkurenčného prostredia. Na druhej strane, aj o excelentnosť a jej dosahovanie, a teda konkrétnych aktérov excelentného výskumu, vedy a poznania, sa treba starať – vzdelávať ich, mentorovať, oponovať, zapájať ich do tímovej práce, hodnotiť, konštruktívne kritizovať, podporovať, radiť im. Avšak toho, o čo sa majú univerzity ako výskumné, vzdelávacie, sociálne a kultúrne inštitúcie postarať, čo očakáva spoločnosť a sociokultúrne a politické prostredie, ktorého sú súčasťou, v ktorom sú situované, je omnoho viac. Otázka spojenia univerzity a starostlivosti tak nie je uzatvorená, skôr sa pred nami otvára priestor na jej premýšľanie.

37.
Etika starostlivosti, osobitne verejná etika starostlivosti (public ethic of care) podnietila množstvo kritických analýz súčasného inštitucionálneho usporiadania konkrétnych praxí starostlivosti v rôznych kultúrnych a geografických kontextoch. Ako uvádza Urban (2020), v tomto kontexte vzniklo mnoho konkrétnych návrhov a odporúčaní pre verejné politiky, ktorých spoločnou črtou je zameranie na ideu kolektívnej zodpovednosti za starostlivosť a zároveň právo na rovný prístup k adekvátnemu poskytovaniu a prijímaniu starostlivosti (2020: 285). Hoci sa na pôde etiky starostlivosti nájdu aj pochybnosti o spojení pojmu starostlivosť a inštitúcia, ktoré sa týkajú najmä myslenia Nel Noddings, na druhej strane, ako upozorňuje Urban (2020), väčšina súčasných teoretičiek a teoretikov (Tronto 1993, 2010, 2013; Sevenhuijsen 1998; Engster 2007) zastáva názor, že politické a sociálne inštitúcie musia stáť v centre plnohodnotnej morálnej a politickej teórie starostlivosti. Urban objasňuje aj ambivalenciu v myslení Noddings, keď upriamuje pozornosť na jej rozlíšenie medzi inštitúciou, ktorá sa o niečo stará (má to na starosti) – caring about, čo vytvára možnosť na tvorbu a transformáciu inštitucionálnych podmienok pre starostlivé prístupy, vzťahy a praxe, a caring for v zmysle vytvárania vzťahu, ktoré neprináleží inštitúcii, pretože to je záležitosť individuálnych vzťahov. Avšak podľa Urbana (2020) je pohľad Noddings stále redukcionistický, a sám argumentuje v prospech inštitucionálneho prístupu inšpirovaného prácami a myslením takých autoriek a autorov, ako sú Tronto (2010), Burnier (2003, 2009) a Bourgault (2017). Tento prístup vníma starostlivosť ako sociálnu a kolektívnu zodpovednosť, ktorá sa musí realizovať prostredníctvom rôznych sociálnych a politických inštitúcií (Urban 2020: 301). Urban objasňuje, že "inštitucionálny prístup" v etike starostlivosti poskytuje prostriedky na spochybnenie súčasného inštitucionálneho usporiadania starostlivosti z perspektívy idey, podľa ktorej by prístup k poskytovaniu starostlivosti a prijímaniu starostlivosti mal byť relatívne rovnomerne rozdelený a zodpovednosť a skutočná práca starostlivosti by nemala dopadať neúmerne na znevýhodnené vrstvy spoločnosti (2020: 301). Z hľadiska tohto prístupu je možné predpokladať, že starostlivosť a starostlivé postupy môžu poskytovať rôzne inštitúcie, nielen tie, ktoré sú zriadené za účelom poskytovania starostlivosti, a tiež, že žiaducim cieľom starostlivej inštitúcie je spravodlivá starostlivosť založená na relatívnej rovnosti.

38.
Ak tento koncept aplikujeme na univerzitu ako inštitúciu, tak starostlivá univerzita by sa mala snažiť o to, aby jej inštitucionálne usporiadanie podporovalo spravodlivé určenie a rozdeľovanie zodpovedností za rôzne časti akademickej práce, ktorú tvorí nielen výskumná činnosť, ale aj vzdelávanie a výučba, ako aj rôzne druhy a formy servisnej, administratívnej, organizačnej činnosti, a zároveň by sa mala usilovať o spravodlivú alokáciu zdrojov na tieto činnosti. Pereira (2021) si všíma vnútorné asymetrie v profesionálnej práci uskutočňovanej v akademickom prostredí v období pandémie COVID-19, ktoré majú rodový charakter. K rodovým nerovnostiam vnútri akademického prostredia, a teda univerzity, patrí v tomto období tendencia pripisovať materiálnu a emocionálnu prácu starostlivosti o študentov a kolegov primárne ženám. Tento fenomén má za dôsledok nerovnomerné vymedzenie objemu času, ktorý ženám umožňuje vykonávať iné formy akademickej práce, vrátane tých, ktoré prinášajú najväčší kariérny benefit (Pereira 2021: 503). Pereira upozorňuje, že nerovná distribúcia akademickej starostlivosti a toho, čo je v literatúre označované pojmom academic housework (akademická domáca práca),[17] sa netýka len obdobia pandémie, ale je už mnoho rokov považovaná za kľúčovú črtu akademickej pracovnej záťaže a hierarchie a za priamu prekážku rovnosti v akademickej komunite (tamže). Nerovné rozdelenie zodpovednosti za rôzne dimenzie akademickej práce, a to najmä práce starostlivosti, má za dôsledok zvýšenú záťaž, vyplývajúcu z poskytovania starostlivosti (náročnosť na čas, fyzické, psychické sily), na niektorých akademikov a akademičky, zatiaľ čo iní sa môžu so všetkou starostlivosťou sústrediť na benefit prinášajúce aktivity, ktoré sú vnímané ako produktívne, obsahujúce výkon a prinášajúce zisk. Činiteľom podmieňujúcim túto nerovnosť je neviditeľnosť práce starostlivosti ako súčasti akademickej práce, ktorá je spojená s jej devalváciou, podceňovaním a marginalizáciou.

39.
Pereira (2021) poukazuje v tejto súvislosti na úzke chápanie produktivity akademickej práce, ktoré podmieňuje uvedenú devalváciu. Univerzita je už dlho synonymom inštitúcie, ktorej cieľom je produkcia poznania, avšak dnes sa poznanie zúžilo na publikovanie výstupov výskumu, konkrétne na publikovanie článkov v indexovaných vedeckých časopisoch (2021: 502). Tento redukcionizmus je zrozumiteľný v kontexte postupujúcej neoliberalizácie univerzít a s ňou súvisiaceho akademického kapitalizmu, ktoré sú prítomné v univerzitnom prostredí od 70. rokov a v krajinách strednej a východnej Európy od 90. rokov 20. storočia (Višňovský 2014; Kobová 2014). Prioritou neoliberálnej univerzity sa stáva orientácia na úzko chápanú produktivitu akademickej práce, spočívajúcu v merateľných, kvantifikovateľných, spočítateľných, a teda na finančnú sumu a zisk transformovateľných výsledkoch a výkonoch. V dôsledku takéhoto chápania produktivity, uprednostňujúceho kvantifikovateľnejšie, individualizovanejšie, rýchle a produktívnejšie dimenzie akademickej práce, dochádza k podceňovaniu a znehodnocovaniu kvalitatívnejších, kolektívnejších, pomalších a reprodukčnejších dimenzií tejto práce (Mountz et al. 2015). Také dimenzie akademickej práce, ako sú vyučovanie, supervízia (podpora zameraná na garantovanie kvality výkonu toho, za koho nesie supervízor zodpovednosť), poradenská starostlivosť rôzneho druhu (kariérna, sociálna, psychologická), mentorstvo, akademická administratíva a správa, vzájomné hodnotenie a posudzovanie (recenzovanie, posudky), organizovanie podujatí a iné formy kolegiálnej práce, ktoré podporujú a rozvíjajú študijné odbory, aktivizmus pri obhajobe zamestnaneckých práv, práv týkajúcich sa rovnosti a rozmanitosti, spolupráca s partnermi, zainteresovanými stranami a komunitami mimo akademickej obce, popularizácia výsledkov vo všetkých oblastiach akademickej práce, zdieľanie výskumu prostredníctvom médií, v školách alebo s inými sociálnymi inštitúciami, sú vnímané ako tzv. reproduktívne, pričom (ako neprodukujúce vedecké výskumné výsledky a výkony transformovateľné do finančného objemu) sú zneviditeľňované, devalvované a marginalizované.

40.
Som presvedčená, že starostlivé skúmanie si vyžaduje taký inštitucionálny rámec, v ktorom záleží na medziľudsky a kolektívne spoluutváraných podmienkach ako základe pre starostlivo uskutočňovanú tvorbu poznania. Verdera (2019) upozorňuje, že neoliberálny tlak na univerzity, spojený s potrebou napĺňať kvantifikovateľné, objektívne ukazovatele, prináša riziko, že stratíme zo zreteľa to, čo je skutočne dôležité a čo by teda malo predstavovať spoločný cieľ a prioritu univerzity ako spoločenstva aj ako inštitúcie. Zároveň si všíma odlišné výzvy, ktorým univerzity v súčasnosti čelia, a to očakávania spojené s transformáciou ich organizačnej kultúry smerom k tolerancii, otvorenosti a diverzite, a teda k tvorbe inkluzívneho prostredia pre ľudí s kultúrnymi alebo individuálnymi rozdielmi. Eticky neprijateľnou sa podľa nej stáva diskriminácia alebo znevýhodňujúce zaobchádzanie z dôvodu rasovej odlišnosti, pohlavia, sexuálnej orientácie, veku, náboženstva alebo zdravotného znevýhodnenia. Verdera argumentuje, že univerzity môžu pôsobiť práve ako modely pre vytváranie inkluzívneho a bezpečného prostredia, s nulovou toleranciou k rôznym formám diskriminácie, vrátane sexuálneho obťažovania, a môžu teda zohrávať aktívnu úlohu pri alokácii času a podpory na uspokojenie potrieb ľudí (2019: 90–92). Je zrejmé, že univerzita, ktorá sa hlási k uvedeným hodnotám, nesmie popierať a zanedbávať prácu starostlivosti a vzťahov starostlivosti ako súčasti starostlivej praxe vzdelávania, skúmania a spravovania. Takáto univerzita sa bude usilovať o to, aby možnosti uskutočňovať starostlivý výskum (robiť výskum starostlivo) neboli privilégiom pre niektorých, ale aby boli zabezpečené rovné príležitosti uskutočňovať starostlivé skúmanie pre všetkých svojich výskumníkov a výskumníčky. Rovnosť príležitostí pre starostlivú výskumnú prácu sa musí týkať rovností príležitostí v prístupe a k možnostiam získať rôzne druhy zdrojov, ako sú finančné a materiálne zabezpečenie, inštitucionálna podpora, pričom osobitnú pozornosť si zaslúži spravodlivá distribúcia času, ktorú nie je možné redukovať len na rovnaký objem času, ale je potrebné zohľadňovať kontextuálnu diverzitu potrieb jednotlivých výskumníčok a výskumníkov, výskumných tímov a komunít.

... namiesto záveru

41.
Ako teda dosiahnuť, aby naša univerzita bola tou starostlivou inštitúciou, ktorá dbá o vytváranie inštitucionálnych podmienok pre starostlivé skúmanie? Spoločnou starostlivosťou o to, na čom nám ako výskumníčkam a výskumníkom starostlivosti záleží – ak nám teda záleží na takej výskumnej práci, ktorá umožňuje lepšie sa starať o nás a naše prostredie, byť tými, ktorí rozumejú svojmu prostrediu, ľuďom, ktorí ho tvoria a ich skúsenostiam, prijímajú zodpovednosť za seba a svoje prostredie a chcú byť aktívnou súčasťou zmeny umožňujúcej lepší život. Spoločnou starostlivosťou o komunitu, ktorou ako akademičky a akademici sme a ktorá má možnosť formovať súčasné inštitucionálne zmeny na univerzitách.

[nahoru]